Mne je ten kocúr už nanič! — vyhlásila pani Františka a založila si ruky vbok. — Nie je môj, pán Jozef, takže sťažnosti nenoste ku mne. Vajcia mi vyžieral, tie najkrajšie, čo som chcela predávať na trhu. A myši? Ani jednu nechytil. Načo je taký kocúr na dedine? Nech sa živí sám.
— Lenže teraz kradne vajcia mne! — rozčúlil sa Jozef Králik.
— Chápem. Môžem vás aspoň ponúknuť čajom.
— Ďakujem, nemám čas.
Jozef sa vrátil do svojho domu na konci dediny pri Trenčíne a cestou si uvedomil, že na staré kolená bude bojovať s ryšavým kocúrom.
Jeho dom stál tam, kde sa asfalt končil a začínali polia. Mal malú záhradu, starú slivku pri plote, drevenú šopu a kurník. Práve ten kurník bol pre Jozefa viac než len miesto pre hydinu.
Sliepky boli pamiatkou na Annu.
Pred rokom a pol sa sem presťahovali z mesta. Lekári Anne odporučili pokoj, čistý vzduch a domáce jedlo. Predali byt, kúpili starší dom a Anna hneď rozhodla, že bez sliepok to nebude poriadna dedina.
— Jožko, keď už máme dvor, nech je na ňom život — povedala.
Kúpili desať nosníc. Anna im dala mená: Bela, Ryšavka, Kráľovná, Bodka, Malá. Jozef sa jej smial, ale keď Anna odišla, práve tie mená mu ostali v ústach ako posledné kúsky jej hlasu.
Anna žila v dome jeden rok. Jeden pokojný rok. Sedávala pod slivkou, čistila zeleninu do polievky a vždy sa usmievala, keď sliepky začali kotkodákať.
Potom prišla zima a Anna už jar nevidela.
Jozef zostal sám. Nie úplne, hovoril si, lebo mal sliepky. Každé ráno k nim vyšiel s miskou zrna a ony sa k nemu rozbehli, akoby bol najdôležitejší človek na svete.
— No čo, dievčatá? — prihováral sa im. — Dnes ma zase koleno bolí. Bude pršať.
Sliepky počúvali. Aspoň Jozef tomu veril.
A potom sa objavil Štefan.
Ryšavý kocúr pani Františky. Teda bývalý kocúr. Ona ho vyhodila, lebo namiesto myší kradol vajcia. Bol chudý, mladý, s poškriabaným uchom a očami, v ktorých bola taká drzosť, že by ju mohol predávať na jarmoku.
Najprv sa len motal okolo plota. Potom sa prešmykol dnu. Sliepky spustili krik, ale on si ich nevšímal. Vbehol ku kurníku, vzal vajce do papule a zmizol.
— Hej! Ty zlodej! — kričal Jozef.
Kocúr sa ani neobzrel.
Takto to šlo celé týždne. Jozef opravoval plot, prikladal dosky, zatváral dvierka kurníka na háčik, dokonca zavesil starú plechovku, aby robila hluk. Márne. Štefan sa dostal všade.
Niekedy zjedol jedno vajce priamo na dvore a druhé odniesol. Sliepky ho naháňali, jedna ho aj ďobla, ale kocúr bol rýchlejší.
Jozef sa začal báť, že raz napadne aj sliepky. A to by nezniesol. Nie pre škodu. Pre Annu.
Jedného rána našiel v hniezde len rozbité škrupiny. Sadol si na prah a zhlboka si vzdychol.
— Anička moja — zašepkal — čo by si s ním spravila ty?
Odpoveď, ktorú si v duchu predstavil, ho prekvapila. Anna by sa určite najprv spýtala, prečo to ten kocúr robí.
A tak sa Jozef rozhodol, že ho bude sledovať.
Poobede sa schoval za šopu. Štefan prišiel ticho ako tieň. Vkĺzol do kurníka, chytil vajce a utekal preč cez dieru pri starom pníku.
Jozef išiel za ním. Pomaly, s paličkou, ale išiel. Kocúr prebehol cez poľnú cestu a zamieril k opustenej stodole za domom nebohého mlynára.
Zo stodoly sa ozvalo slabé mňaukanie.
Jozef otvoril dvere.
V drevenej debničke ležali tri mačiatka. Jedno ryšavé, jedno sivé a jedno maličké, také slabé, že sa ledva hýbalo. Štefan položil vajce na zem, rozbil ho labkou a opatrne posunul žĺtok k najmenšiemu.
V kúte stodoly ležala sivá mačka. Mŕtva.
Jozefovi stiahlo hrdlo.
— Ach, ty nešťastník — povedal potichu.
Štefan sa naňho pozrel. Tentoraz v tých očiach nebola drzosť. Bola tam prosba, hoci kocúr nevedel prosiť ľudskými slovami.
Jozef sa vrátil domov a celý večer sedel v kuchyni. Na stole mal chlieb, polievku aj lyžicu, ale nič z toho nepotreboval. Pozeral na Anninu fotografiu pri okne.
— Ty by si ich priniesla domov, však? — opýtal sa.
Fotografia mlčala, ale Jozef poznal odpoveď.
Na druhý deň kúpil krmivo, mlieko pre mačiatka a starý mäkký uterák. Predavačka sa zasmiala:
— Pán Jozef, vy budete mať mačku?
— Nie. Len som prestal byť slepý.
Najslabšie mačiatko odviezol k veterinárovi.
— Bude to ťažké — povedal veterinár. — Musí byť v teple a často kŕmené.
— Tak bude.
— Máte na to silu?
Jozef si spomenul na rok, keď držal Annu za ruku pri každej návšteve nemocnice.
— Sila príde, keď ju niekto potrebuje.
Keď sa vrátil, Štefan sedel pred bránkou. Neprešiel dnu, kým mu Jozef neotvoril.
— Poď teda. Ale zapamätaj si: u mňa sa nekradne. U mňa sa žije slušne.
Kocúr vošiel.
Prvé dni boli hlučné. Sliepky protestovali, akoby sa konala obecná schôdza. Ryšavka sa tvárila urazene ešte týždeň. Ale Jozef spravil poriadok: sliepky mali svoj kurník, mačiatka debničku v predsieni, Štefan misku pri dverách.
A čuduj sa svete, odvtedy nezmizlo ani jedno vajce.
Pani Františka prišla po niekoľkých dňoch. Stála za plotom a v rukách držala vrecko krmiva.
— Vraj ten môj darmožráč býva u vás.
— Nebol darmožráč.
— Ja som nevedela o mačiatkach.
— Ani ja nie. Ale vy ste ho odsúdili skôr, než ste sa pozreli za ním.
Františka sklopila oči.
— Človek zostarne, ostane sám a začne byť protivný.
— Samota je ťažká — povedal Jozef. — Ale nie je to ospravedlnenie na tvrdé srdce.
Františka prikývla. Potom vytiahla z tašky aj makovník.
— Upiekla som. Nevedela som, či máte radi.
Jozef chcel odmietnuť. Rok odmietal všetko. Návštevy, rozhovory, pozvania. Lenže vtom sa najmenšie mačiatko vytrepalo z debničky a spadlo rovno k jeho topánke. Jozef sa zasmial.
— Poďte dnu. Čaj uvarím.
Mačiatka vyrástli. Jedno si vzala učiteľka, druhé poštár. Najmenšie zostalo u Jozefa. Dal mu meno Omrvinka.
Štefan zostal tiež. Myši veľmi nechytal, to bola pravda. Ale každý večer ležal na prahu, akoby strážil celý dom. Sliepky ho časom prijali. Nie s nadšením, ale s múdrou dedinskou dôstojnosťou.
A pani Františka začala chodiť častejšie. Najprv s koláčom, potom so zaváraninou, potom len tak.
Jedného večera sedel Jozef na lavičke pod slivkou. Vedľa neho ležal Štefan, v lone mu spala Omrvinka a sliepky sa hrabali v prachu. Františka v kuchyni umývala šálky a hundrala, že mu treba vymeniť záclony.
Jozef pozrel na Anninu fotografiu za oknom. Bolesť tam stále bola. Len už nebola jediná.
Život mu Annu nevrátil. Nezmazal prázdne rána ani ticho po večeroch. Ale poslal mu ryšavého zlodeja s vajcom v papuli, aby mu pripomenul, že nie každá strata prichádza preto, aby človeka obrala.
Niekedy nám niekto vlezie do života cez dieru v plote, narobí neporiadok, rozhádže sliepky a ukradne vajce.
A až keď za ním kráčame, zistíme, že nám vlastne priniesol dôvod znova otvoriť srdce.
