Keď päťdesiatdeväťročná Zuzana Hrivnáková podpísala rozvodové papiere, bývalý manžel sa jej spýtal, či už na ňu niekto čaká.
—Nikto —odpovedala. —A práve to sa mi páči.
S Karolom prežila tridsaťštyri rokov. Nebol zlý človek. Len rozhodoval za oboch tak prirodzene, akoby Zuzana nemala vlastné plány.
Poslednou kvapkou bolo, keď bez opýtania oznámil, že po odchode do dôchodku predajú byt a presťahujú sa do domu po jeho rodičoch pri Prievidzi.
—Veď si vždy chcela záhradu —povedal.
—Chcela som o nej rozhodnúť.
Karol iba pokrútil hlavou.
Zuzana si prenajala menší byt v Banskej Bystrici. Kúpila si modrú skriňu, hoci sa nehodila k ničomu, a na balkón postavila stôl pre dvoch.
Prvým človekom, ktorý si zaň sadol, bol sused Matej. Mal štyridsaťjeden rokov, pracoval ako stolár a jedného večera zazvonil s ošúchaným akordeónom.
—Vraj ste kedysi učili hudbu.
—Kto vám to povedal?
—Pani domovníčka. Vie aj to, koľkokrát týždenne kupujem rožky.
Akordeón patril Matejovmu starému otcovi. Chcel sa na ňom naučiť jednu pieseň k jeho osemdesiatinám. Zuzana odmietla.
Učiť prestala pred dvadsiatimi rokmi. Karolovi prekážalo, že večerné skúšky zaberajú čas, ktorý mala venovať rodine.
Na druhý deň však Matej opäť zazvonil.
—Ak zahrám zle, starý otec mi to aj tak odpustí.
—A čo ak vám to neodpustím ja?
—Potom budem cvičiť na druhom konci mesta.
Zuzana sa zasmiala a pustila ho dnu.
Začali skúšať dvakrát týždenne. Matej nosil makovník, ona varila kávu. Neskôr vytiahla z pivnice svoje staré husle.
Keď ich po rokoch priložila k plecu, roztriasli sa jej ruky.
Matej nič nepovedal. Len čakal.
Dcéra Lenka ich raz našla v kuchyni.
—Mami, kto je to?
—Sused. Učím ho hrať.
—Je mladší než ja.
—Ty máš tridsaťpäť. Matej štyridsaťjeden. Matematika ti nikdy veľmi nešla.
Lenke to však smiešne neprišlo. O niekoľko dní sa nahnevala, keď Zuzana odmietla strážiť vnúčatá, pretože mala skúšku.
—Odkedy je nejaký sused dôležitejší než rodina?
Zuzana položila telefón na stôl.
—Nie je dôležitejší. Len som po prvý raz dôležitá aj ja.
Na oslavu Matejovho starého otca prišiel aj Karol. Keď zbadal Zuzanu s husľami, pousmial sa.
—Takže teraz sa hráš na umelkyňu?
Zuzana skoro odložila nástroj. Potom však uvidela vnučku, ktorá stála pri dverách a čakala, čo urobí.
Zdvihla sláčik.
Matej zahral prvé tóny. Zuzana sa pridala. Najskôr opatrne, potom pevnejšie. Keď skladba skončila, starý pán vstal a pobozkal jej ruku.
—Ďakujem, že ste mi vrátili mladosť.
—Nie —povedal Matej. —Ona vrátila mladosť sebe.
Cestou domov kráčala Zuzana medzi dcérou a vnučkou. Lenka ju chytila za ruku.
—Prepáč, mami. Myslela som si, že pred niečím utekáš.
Zuzana sa pozrela na puzdro s husľami.
—Neutekám. Len sa konečne vraciam.
Pred domom čakal Matej.
—Čo budete robiť v sobotu?
—Prečo?
—Na námestí je tanečný večer. A ja vraj potrebujem učiteľku.
Zuzana odomkla vchodové dvere.
—Tancovať vás nenaučím.
Matej sa usmial.
—Stačí, ak pôjdete so mnou a budete sa smiať, keď vám stúpim na nohu.
Tentoraz Zuzana neodmietla.
