Anna sedela pri kuchynskom stole a pozerala na dva taniere bryndzových halušiek.
Jeden bol pre ňu. Druhý pripravila zo zvyku pre manžela Milana, hoci už desať dní býval na chate pri Liptovskej Mare.
Pohádali sa počas oslavy Anniných šesťdesiatych piatych narodenín.
Milan pred celou rodinou oznámil, že chce predať ich staré auto a kúpiť menšie, bezpečnejšie. Anna sa cítila ponížená. Auto bolo jej posledným kúskom samostatnosti. Jazdila ním na trh, k lekárovi aj za sestrou do Ružomberka.
— Už si rozhodol, že som stará a neschopná? vykríkla.
— Rozhodol som sa iba báť o teba! odpovedal Milan.
Keď odišiel, Anna si najprv nahovárala, že jej pokoj prospieva. No každé ráno kontrolovala telefón.
V ten večer sa ozvalo klopanie.
Milan stál pri dverách s novými zimnými pneumatikami položenými v kufri auta.
— Čo to má znamenať? spýtala sa.
— Auto nepredáme. Dal som ho skontrolovať. Brzdy sú opravené a pneumatiky nové.
Anna zostala ticho.
— Nemal som o tom hovoriť pred deťmi, pokračoval. — A už vôbec som nemal rozhodovať bez teba.
— Ja som zase nemala povedať, že ma považuješ za neschopnú.
Milan si vyzul topánky, no zostal stáť pri dverách.
— Môžem vojsť?
Anna sa pozrela na druhý tanier.
— Halušky sú už studené.
— Studené som jedával aj na chate.
— Tak si ich zohrej.
Pri večeri jej Milan priznal, že jeho kamarát nedávno havaroval a odvtedy sa bojí, keď Anna cestuje sama. Ona mu povedala, že sa desí chvíle, keď jej deti začnú hovoriť, čo už nesmie robiť.
Dohodli sa, že na dlhšie cesty budú jazdiť spolu, no Anna sa auta nevzdá.
Keď upratovali riad, Milan sa usmial.
— Tentoraz som urobil prvý krok ja.
Anna pokrútila hlavou.
— Keby som ti zo zvyku nepripravila večeru, možno by si ani nemal kam prísť.
Obaja sa zasmiali.
V láske totiž nezáleží na tom, kto sa ozve prvý. Dôležité je, aby ten druhý ešte stále nechával pri stole voľ