Martin držal na lyžici kúsok kapusty a skúmal ho proti svetlu.
—Je nakrájaná dosť nahrubo —povedal. —Moja mama ju krája tenšie. V dobrej kapustnici by sa mala skoro rozpustiť.
Sedela som oproti nemu a chvíľu som nevedela, či sa mám smiať, alebo ho požiadať, aby vetu zopakoval.
Od rána som varila. Kúpila som údené mäso, domácu klobásu, sušené huby a poctivú kyslú kapustu. Upiekla som pagáče a pripravila makový závin, pretože Martin raz spomenul, že ho má rád.
Mala som tridsaťdeväť rokov a už som nehľadala rozprávkového princa. Chcela som normálneho dospelého človeka. Muža, ktorý vie poďakovať, dokáže sa zaujímať aj o niekoho iného než o seba a neočakáva, že žena opraví všetko, čo mu v živote chýba.
Martina som spoznala cez internet. Pracoval ako projektant v Žiline, pôsobil pokojne a slušne. Na prvých stretnutiach sa správal príjemne. Rozprával o turistike, knihách a dome, ktorý by si raz chcel postaviť.
Po mesiaci som ho pozvala na nedeľnú večeru.
Zazvonil presne o šiestej. Keď som otvorila dvere, stál tam v čistej košeli a s prázdnymi rukami.
Bez kvetov.
Bez vína.
Bez obyčajnej čokolády.
—Výborne to vonia —povedal a vošiel. —Dúfam, že toho máš dosť. Od obeda som nič nejedol.
Prvý nepríjemný pocit som potlačila. Nechcela som byť malicherná. Možno sa ponáhľal. Možno netušil, že je pekné priniesť hostiteľke aspoň drobnosť.
Sadol si za stôl a sledoval, ako nosím taniere. Neponúkol pomoc.
Po poznámke o kapuste ochutnal klobásu.
—Táto značka je príliš slaná.
Potom huby.
—Mama ich namáča dlhšie.
Nakoniec pagáče.
—Cesto je dobré, ale mohli by byť menšie. Takto vyzerajú trochu ťažkopádne.
—Chutí ti vôbec niečo? —spýtala som sa.
—Jasné. Len ti hovorím, čo sa dá zlepšiť. Nemusíš byť hneď urazená.
—Nie som urazená. Len som nevedela, že si prišiel ako porotca.
Martin sa zasmial.
—Vo vzťahu treba hovoriť pravdu. Žena by mala vedieť prijať spätnú väzbu.
Slovo „vzťah“ použil prvýkrát práve vtedy, keď mi začal rozdávať úlohy.
—A akú spätnú väzbu by si prijal ty?
—Na čo?
—Napríklad na to, že si prišiel na večeru naprázdno a ani raz si sa neopýtal, či nepotrebujem pomoc.
Zamračil sa.
—Veď si ma pozvala. Predpokladal som, že chceš hostiť.
Potom začal rozprávať o tom, ako si predstavuje spoločný život. Žena by mala udržiavať poriadok, variť aspoň päťkrát do týždňa a dbať na to, aby dom pôsobil útulne. Muž by sa mal sústrediť na prácu a zabezpečenie rodiny.
—Aj ja pracujem —pripomenula som.
—Samozrejme. Ale keď príde rodina, priority sa zmenia.
—Čie priority?
Martin ma nepochopil alebo nechcel pochopiť.
Po chvíli vyšlo najavo, že býva s mamou. Vraj iba dočasne, kým si nájde správnu partnerku. „Dočasne“ trvalo sedem rokov.
Mama varila, prala, upratovala a nakupovala. Martin platil elektrinu a občas odviezol auto do servisu.
—Už má sedemdesiat —povedal. —Nemôžem od nej očakávať, že sa bude o všetko starať navždy. Preto hľadám ženu, ktorá chápe tradičné hodnoty.
—Takže nehľadáš partnerku. Hľadáš pokračovanie svojej mamy.
—To je veľmi nepríjemné.
—Nepríjemné je skôr to, že o tom hovoríš ako o úplne normálnej veci.
Martin si nabral ďalší tanier kapustnice.
—Zuzana, v našom veku už človek nemôže byť príliš náročný. Ty máš skoro štyridsať. Ja som slušný muž, mám prácu, nepijem a nemám deti. Veľa žien by si to vážilo.
Zhlboka som sa nadýchla.
Celé roky som sa učila neospravedlňovať za svoje hranice. Už som raz žila s mužom, ktorý považoval moju starostlivosť za povinnosť a vlastnú prítomnosť za dar. Sľúbila som si, že to druhýkrát nedovolím.
Vstala som a priniesla Martinovi kabát.
—Kam ideš? —spýtal sa.
—Ty ideš domov.
—Kvôli kapustnici?
—Kvôli tomu, že si vošiel do môjho bytu ako budúci nadriadený. Jedol si, kritizoval a vysvetľoval mi, prečo by som mala byť vďačná, že si si ma vôbec všimol.
—Preháňaš.
—Možno. Ale radšej budem preháňať sama než celý život dokazovať, že viem nakrájať kapustu podľa predstáv tvojej mamy.
Martin si vzal kabát.
—Takto zostaneš sama.
Otvorila som dvere.
—Samota nie je najhoršia vec, ktorá môže ženu stretnúť. Oveľa horšie je žiť s človekom, pri ktorom sa cíti sama každý deň.
Odišiel bez rozlúčky.
Keď sa dvere zavreli, roztriasli sa mi ruky. Neľutovala som jeho. Ľutovala som nádej, ktorú som vložila do večera. Dom voňal kapustnicou a sviečkami, ale mne sa chcelo plakať.
O hodinu prišla moja kamarátka Lucia. Priniesla fľašu vína a sadla si ku mne do kuchyne.
Ochutnala kapustnicu, vzala si pagáč a povedala:
—Keby bola ešte lepšia, museli by sme ju chrániť autorským zákonom.
Smiali sme sa tak hlasno, až susedka zaklopala na stenu.
Na druhý deň mi Martin napísal:
„Mama by ti pokojne ukázala, ako sa robí pravá kapustnica. Nemusíš byť taká hrdá.“
Zablokovala som ho.
Zvyšok jedla som odniesla kolegyni, ktorá mala chorého syna. Večer mi poslala správu, že chlapec zjedol celý tanier a prvýkrát po dvoch dňoch sa usmial.
Vtedy mi došlo, že jedlo pripravené s láskou si vždy nájde správny stôl.
A žena, ktorá si konečne začne vážiť samu seba, nemusí zostať pri stole, kde sa jej láska meria hrúbkou nakrájanej kapusty.
