Zubár: „Prečo ste sa tak dlho neozvali?“
Ja: „Lebo zub bolel zadarmo, ale liečiť ho už zadarmo nie je.“
Pani Anna z Prešova to povedala potichu, no v ambulancii to zaznelo ako niečo, čo malo byť dávno vyslovené nahlas.
Mala šesťdesiat rokov, sivé vlasy zopnuté sponkou a kabát, ktorý už pamätal lepšie časy. V kabelke mala papierik s presne vypočítanou sumou. Nie odhadom. Presne.
Toľko za vyšetrenie. Toľko za snímku. Toľko možno za plombu. A ešte muselo ostať na autobus domov a chlieb.
Zub ju bolel od Veľkej noci. Najprv si dávala klinčeky. Potom tabletky. Potom si prestala hrýzť na tej strane. A keď už nemohla spať, povedala si, že koniec.
Dcére nič nepovedala. Dcéra mala hypotéku, dve deti a oči stále unavené. Syn bol v Česku a volal len v nedeľu večer, aj to rýchlo.
Anna bola zvyknutá nerobiť starosti.
Keď zubár pozrel do úst a zamračil sa, hneď vedela, čo príde.
— Prečo ste sa tak dlho neozvali?
Anna sa na chvíľu zahanbila. Ako dieťa, ktoré niečo pokazilo.
A potom jej v hrudi niečo prasklo. Nie od zlosti. Od únavy.
— Lebo zub bolel zadarmo, pán doktor. Ale liečiť ho už zadarmo nie je.
Mladý zubár znehybnel. Možno prvýkrát si uvedomil, že za každým pokazeným zubom nie je len strach alebo nezodpovednosť. Niekedy je tam dôchodok. Lieky. Osamelosť. A žena, ktorá celý život šetrila na sebe.
Anna odišla domov s boľavou čeľusťou, ale s čudným pokojom.
Večer si uvarila čaj. Bez cukru, lebo aj cukor si už dávno odvykla dávať.
Sadla si k oknu a povedala sama sebe:
— Už nebudem čakať, kým sa úplne rozsypem.
A vonku sa pomaly rozsvecovali okná. V každom jedno ticho. V každom nejaká bolesť, o ktorej sa nehovorí.
