Pani Mária z Trenčína mala 58 rokov, keď sa jej život rozsypal tak potichu, že si to najprv nikto nevšimol.
Muž jej zomrel na jar. Deti žili ďaleko. A ona zostala sama v dvojizbovom byte, kde ešte stále visel jeho kabát na vešiaku, akoby sa mal večer vrátiť z práce.
Jedného decembrového rána išla na cintorín. Niesla malý veniec, sviečku a termosku s čajom. Sneh padal husto, chodníky boli šmykľavé. Pri bráne cintorína sa pošmykla a spadla tak nešťastne, že sa jej nákupná taška roztrhla a sviečka sa rozbila na kúsky.
Najhoršie nebolo koleno. Najhoršie bolo, že v tej chvíli povedala nahlas:
— Janko, ja to už sama nevládzem.
Myslela si, že ju nikto nepočul.
No pri nej sa zastavil muž s lopatou, zrejme správca cintorína. Mal starú bundu, premrznuté ruky a oči človeka, ktorý tiež poznal smútok.
— Poďte, pani moja, — povedal. — Dnes nepôjdete sama.
Pomohol jej vstať, odniesol veniec až k hrobu, očistil kameň od snehu a zapálil svoju vlastnú sviečku, keď videl tú rozbitú.
Mária sa rozplakala.
— Nemám vám čím zaplatiť.
Muž sa len smutne usmial.
— Za také veci sa neplatí. Moja žena tu leží o tri rady ďalej. Viem, aké je to prísť za niekým a odchádzať bez neho.
Stáli tam spolu v tichu. Dvaja cudzí ľudia, ktorých spojila strata.
Odvtedy Mária každú zimu nosila na cintorín dve sviečky navyše. Jednu pre manžela. A jednu pre cudzieho človeka, ktorý jej v najťažší deň pripomenul, že ešte nie je na svete úplne sama.
Pamätáte si aj vy niekoho, kto vám pomohol, hoci vás vôbec nepoznal?
