V sobotu poobede, keď som práve vyťahovala plech s vlašskými rožkami, zazvonil telefón. Na displeji svietilo *Mama*. Už niekoľko týždňov nevolala, takže som vedela, že to nebude len tak. Pritlačila som si mobil ramenom k uchu a druhou rukou som ešte v rukavici preložila horúci plech na mriežku.
„Zuzka, ty si doma?“ spustila bez pozdravu.
„V pekárni. Čo treba?“
„Treba, aby ste sa s Tomášom konečne zachovali ako rodina. Simona platí úver z nočných smien, vieš o tom? Vy ste ju donútili zavrieť. Ty aj on. Pekná rodina. Tak keď ste jej to urobili, tak jej ten úver aj splácajte. Máte dosť peňazí, neochudobnejete. Ona má dieťa!“
Plech som položila na linku. Neprekvapilo ma to. Vlastne som čakala, kedy to príde. Len som netušila, že to mama povie takto na rovinu. V pekárni rozvoniavala škorica a karamel, za oknom na Námestí Andreja Hlinku práve zastavovala električka a ja som vôbec nemala potrebu kričať. Ešte pred rokom by som sa triasla od zlosti. Teraz som len chytila handru a začala utierať múku z pracovnej dosky.
So Simčou sa to začalo vlani v marci. Moja mladšia sestra sa rozviedla, zostala s Nikolkou v podnájme na Hlinách a peniaze jej ledva vychádzali. Mama mi volala prvá: „Zuzka, Simča sa trápi, zober ju do pekárne. Veď je tvoja. Ruky sa ti zídu.“ Môj muž Tomáš, ktorý montuje kuchynské linky a väčšinou necháva rozhodnutia na mne, len pokrčil plecami. Ja som súhlasila. Som staršia, vždy som bola tá, čo pomáha.
Moja pekáreň *Zuzkin kútik* v centre Žiliny už päť rokov žije najmä z vlašského koláča so slaným karamelom. Presne to, čo tu nikto iný nerobil. Karamel mi dodáva malá rodinná výrobňa *U Kubíčka* v Rajeckých Tepliciach. Majiteľ, pán Kubíček, mi dal výbornú cenu, lebo som odoberala pravidelne, vo veľkom a platila na deň presne. Za tie roky sme si vybudovali dôveru, ktorá sa nedala odfotiť mobilom. To som však vtedy ešte neriešila.
Simča nastúpila v apríli. Prihlásila som ju na živnosť, zaučila ju všetko – od preberania múky z pekárne na Predmestskej až po to, ako rátať odpisy. Nikdy nepovedala krivého slova. Keď prišla Nikolka po škole, dala som jej odrezky cesta, nech si modeluje kvetinky. V pekárni bolo teplo, vonku ešte studený aprílový vietor. Kŕmili sme ju štyri: ja, predavačka Katka a naša pekárka pani Ľudmila. Myslela som si, že pomáham sestre. V skutočnosti som súperke platila kurz.
O mesiac Simča pri raňajkách vyhlásila: „Našla som priestor. V tom novom dome oproti. Pôjdem do vlastnej pekárne. Malá, milá. Trh nás všetkých uživí, nie?“
Lyžica mi zastala v šálke. „Oproti? Tri minúty od mojej výkladnej skrine?“
„No a čo? Ľudia majú radi výber. A okrem toho,“ pozrela na mamu, ktorá práve rozbaľovala maslo, „prečo ty môžeš a ja nie?“
Na jazyku som mala, že mne nikto nedal hotové, že som päť rokov splácala úver za pece a prvé dva týždne som spala na skladacej posteli v sklade, ale prehltla som to. Poobede som skúsila Tomáša. Rozprávali sme sa na balkóne, kým Nikolka kreslila v kuchyni.
„Tomáš, moja vlastná sestra otvára rovnakú pekáreň oproti. Fakt rovnakú. Všetko, čo som ju naučila, ide použiť proti mne.“
„Nie proti tebe. Svoju. Nech vyskúša. Veď je to Simča. Má Nikolku, je na tom horšie ako my.“ Takto to fungovalo. Pretože „horšie“, tak sa patrí. Proti tejto logike neexistoval argument, iba jeden: prestať súhlasiť.
O dva týždne som volala pánovi Kubíčkovi, že si objednávam karamel na ďalší mesiac. On najprv všetko odsúhlasil a potom zrazu zaváhal. „Zuzka, prepáč, ale volala mi tvoja sestra. Že vraj príbuzná, a chce cenu ako máš ty. Ja som jej vysvetlil, že ty máš iný odber a platobnú disciplínu, a ona sa urazila. Že ju klamem.“ Poďakovala som a zložila. Takže takto. Recepty si obehala, technologické postupy si nafotila mobilom, ešte keď stála za mojím pultom. To všetko sa dalo ukradnúť. Dôvera nie.
Na druhý deň ráno som jej povedala, že človek, ktorý si prenajal priestor oproti a obvoláva mojich dodávateľov, už nemôže stáť pri mojej vitríne. Prijala to. Vlastne sa tvárila ukrivdene, ale zbalila si hrnček a odišla. Mama priletela do pekárne na obed, keď bol rad štyroch zákazníkov.
„Ty si Simču vyhodila!“ ozvala sa od dverí tak, aby to počulo celé mesto. „S dieťaťom v rukách. V marci!“
„Sadni si, mami. O dve minúty sa ti budem venovať.“
„Nemám čas čakať. Hanbím sa za vnučku.“ Zaviedla som ju k stolíku pri okne. Vonku práve prechádzala električka číslo tri, z reproduktora hlásili zastávku. „Simča si prenajala priestor oproti a otvára pekáreň,“ povedala som potichu. „Ja som ju nevyhodila na ulicu. Prestala som ju platiť za to, že sa u mňa učila, aby ma potom mohla okopírovať.“
„Veď sa pozri, ona nič nevie! Ty si ju zaučila. A teraz čo?“
„Práve preto. Už som ju doučila.“ Mama odišla, zabuchla dvere tak silno, že cinkol zvonček. Ešte stačila zakričať, že hádam trh uživí všetkých.
Neužívil. Simča si nazvala prevádzku *Simčin kútik*. Celkom milé, len totožné. Vzala si úver z VÚB banky, ale bez ručiteľa jej schválili len polovicu a s horším úrokom. Piecť začala na použitých peciach z inzerátu, vitrína mala mliečne matné sklo. Prvý mesiac jej to išlo. Novota, ceny o dvadsať centov nižšie, zvedavosť. Zopár mojich stálych si odbehlo k nej. Ja som nerobila nič. Neznižovala som ceny, nepísala som zlé recenzie. Len som čakala. Lebo matematiku sa vykradnúť nedá.
Simča nasadila ceny podľa mňa, lenže múku, orechy a karamel platila drahšie, lebo neodoberala vo veľkom a pán Kubíček jej dal maloobchodnú cenu. Aby ten rozdiel dobehla, začala karamel riediť lacnejšou náhradou. Môj orechovník, na ktorý ku mne chodili aj z Martina, u nej jednoducho nechutil rovnako. Ľudia skúsili dvakrát a vrátili sa tam, kde sa chuť nemenila. Mňa to tiež trochu zahojdalo, pár mesiacov som si nevyplatila svoj podiel, ale dievčatám išla plná mzda. Zvyk bol silnejší než zvedavosť. Do jesene *Simčin kútik* fungoval už len tri dni v týždni.
Raz vo štvrtok, tesne pred zatváraním, prišla Simča osobne. Vonku mrzlo, na chodníku sa blýskalo. Vošla v starej páperovej bunde a bez okolkov spustila: „Zuzka, daj ma do svojho objemu. Ty objednáš karamel na dve prevádzky, ja ti dám peniaze. Tebe sa zvýši množstevná zľava, všetci vyhráme.“ Utierala som si ruky do zástery. Pozrela som na ňu. „Simi, môj objem nie je spoločný kôš. Je to cena pod moju platobnú disciplínu. Za dodávku ručím ja. Keď ty nezaplatíš, dieru upchám zo svojho. Vieš si to predstaviť?“
Mlčala. „Čiže nie?“
„Nie.“
„Ja mám Nikolku. Tebe je to jedno?“
„Ja mám Katku, pani Ľudmilu a nájom do dvadsiateho. Fakt to chceme porovnávať, kto je na tom horšie?“
Pozrela na orechovník vyložený na pulte, ten istý, čo sa jej už dávno nepredával, a povedala, že som vždy bola taká, len som to vedela lepšie skrývať. A vraj som jej úmyselne podrazila nohy. Potom ešte v ten večer napísala celej rodine, že som ju odmietla. Nikto sa ma na nič nespýtal. Mama oznámila, že som bezcitná.
Koncom novembra *Simčin kútik* zatvorili. Simča nastúpila do siete kaviarní v nákupnom centre. Úver jej zostal, platí ho z výplaty a ešte tri roky bude. Tomáš, môj muž, sa zmenil. Nie od mojich rečí. Za tie roky s ním reči nepohli. Prišlo to v sobotu, keď ho Simča poprosila, aby jej zmontoval regále. Bez peňazí, rodinne. Dva víkendy jej tam behal, na tretí prišiel domov, hodil bundu na stoličku a pol hodiny len tak sedel. Potom povedal: „Mama pri mne povedala, že jej preberieš klientov, lebo u teba je draho a u nej lacnejšie. Doslova povedala ‚našich si prebijeme‘.“ Odmlčal sa. „Našich. Ja som im montoval vitríny zadarmo a oni plánujú, ako nám ublížiť.“ Odvtedy so mnou ťahal za jeden koniec. Keď Simča chcela, aby nám ručil za úver, Tomáš prvýkrát povedal „nie“. Mama potom tvrdila, že som mu to prikázala. Neprikázala. Len som ho naučila počítať.
A teraz ten telefonát v sobotu, s plechom vlašských rožkov.
„Zveri sme my, mami, lebo nechceme splácať úver, ktorý si Simča zobrala, aby otvorila pekáreň oproti mne? Pekáreň, čo skrachovala, lebo chemicky upravovala moje postupy a zákazníci to spoznali? To mám ja zaplatiť? Lebo sme rodina?“
„Presne tak! Lebo ste jej to urobili! Ty aj Tomáš! Je to tvoja sestra!“
„A ja som tvoja dcéra. Ale to, zdá sa, nehrá rolu.“ Na druhej strane ticho. Len dych. Potom mama povedala: „Si sebecká. Vždy si bola.“ A zložila.
Plech som zasunula na mriežku. Ruky sa mi ani netriasli. Ešte pred rokom by som po takom rozhovore pol noci vymýšľala, čo som mala povedať. Teraz som len obtrela karamel z dosky a išla som miesiť orechovú plnku na pondelok.
O Nikolke som nepovedala ani slovo. Každú sobotu, keď má Simča poobednú smenu v obchoďáku, Tomáš pre ňu zájde autom. Nikdy sme to neriešili nahlas. Nikolka si sadne do kúta pekárne na starú drevenú truhlicu, dostane kopu odrezkov a formičku v tvare motýľa. Modeluje ozdoby a ukladá ich na plech podľa veľkosti. Pani Ľudmila jej vždy podsúva tie najkrajšie orechy. Potom jej všetko zabalíme do papierového vrecka a zmizne skôr, než Simča skončí. Ona vie, že k nám chodí. A vie aj to, že ja o tom viem. Nikdy sa nepoďakovala. A ja som nikdy nepovedala, že je to v poriadku. Len som vždy, keď odchádzala, potichu stiahla cenu múky, aby mi to sedelo.
Keď sa za mnou zabuchli dvere a na ulici sa rozozvučala električka, cítila som len úľavu. Na druhý deň ráno som upiekla prvú várku orechovníkov, nasadila som na výklad novú tabuľku s ochrannou známkou (ktorú som si medzičasom zaregistrovala) a naliala si kávu. Z rádia hral slovenský pop, susedov biely pes brechal na poštárku. Pani Ľudmila práve vyťahovala čerstvý karamel z chladničky. Život išiel ďalej. Bez Simče. Bez matkinho požehnania. A bez toho, aby som za cudzie dlhy niesla čo i len euro.
