Už týždne mi neprišla žiadna normálna správa, iba reťazové odkazy od tety z Prešova a ponuka na lacné okná. A zrazu – žiadosť o priateľstvo na Facebooku. Od chalana. Dvadsaťpäť rokov, možno dvadsaťsedem. Fotka z plavárne, úsmev, ktorý by rozbil každý algoritmus.
Priznám sa: zvedavosť ma premohla. V takej chvíli si človek hneď kladie otázky. Čo videl na mojom profile? Prečo oslovil práve mňa, päťdesiatničku z košického sídliska? Čo môžeme mať spoločné okrem toho, že obaja dýchame ten istý vzduch?
Klikla som. Priateľstvo potvrdené.
O pár minút pípla súkromná správa. Milá. Zdvorilá. Až taká milá, že mi naskočila alergia. "Ahoj. Ako sa dnes cítiš?" Napísala som, že fajn, že varím lekvár a že z dvora to už poriadne ťahá kyslou kapustou od suseda, čo si robí zásoby na zimu. Neodradilo ho to.
"A koľko máš rokov?" spýtal sa.
Miliónkrát som počula, že klamem, ale povedala som mu pravdu: 52. Odmlčal sa na tri sekundy. A potom prišla odpoveď: "Vyzeráš úžasne. Fakt atraktívne."
Nuž, moja profilová fotka je spred troch rokov z výletu v Tatrách, kde som mala šiltovku a slnko za chrbtom. Možno som vyzerala ako manažérka cestovnej kancelárie, nie ako účtovníčka, ktorá práve vyplnila daňové priznanie pre firmu na kovovýrobu.
Reč sa začala točiť. Viete, čo vravel, že vraj cíti energiu medzi nami, že by chcel niekoho, kto vie, čo chce od života. A potom to prišlo. Jednoducho, bez okolkov.
"Môžeme sa rozprávať o dospelých veciach?"
Zastavila som sa uprostred miesenia cesta. Pousmiala som sa. Vietor rozhojdal muškáty na balkóne. Odpísala som: "Môžeme."
"Tak poď, kráska, začni ty…"
A ja som začala. Po dospelácky. Bez servítky.
Povedala som mu, že ráno mi trvá dvadsať minút, kým sa vôbec vyhrabe z postele, lebo ma bolí chrbát. Že môj chrbát je presnejší barometer než všetky mobilné aplikácie dokopy. Keď sa má zmeniť tlak, začne ma pichať medzi lopatkami tri hodiny vopred. Že kolená mi praskajú, keď sa spustím do pivnice po zaváraniny, a že sa to ozýva tak hlasno, že sused zdola si myslí, že mu vŕtam do stropu.
Povedala som mu o svojich očiach. Že bez okuliarov je jedálny lístok v reštaurácii len abstraktné umenie. Že som si minulý týždeň pomýlila soľ s cukrom, lebo som sa riadila farbou a nie etiketou, a teraz mám v komore tri sladké poháre uhoriek.
Rozpovedala som mu o bezsennej noci, keď ma o tretej ráno zobudila kŕč v lýtku a ja som celých päť minút syčala nadávky do tmy, kým ma nezačula mačka a neodišla urazene z izby.
Priznala som, že keď sa navečer neovládnem a dám si bryndzové halušky so slaninkou, potom pol noci vyjednávam prímerie s pálením záhy. Že mám na nočnom stolíku viac liekov ako kozmetiky. Že môj najlepší večer je ticho, čaj z medovky a stará platňa Karola Duchoňa, nie diskotéka.
Že niekedy vojdem do kuchyne a pol minúty civím na chladničku, lebo som zabudla, po čo som vlastne prišla. Že mobil hľadám najmenej raz denne, a pritom ho držím v ruke. Že keď si čítam dlhší článok na obrazovke, musím si ho priblížiť prstami, akoby som skúmala bunkovú štruktúru listu.
V podstate som mu úprimne a otvorene porozprávala, čo znamená dospelý život.
Žiaden romantický opar. Žiadne filtre. Žiadna záhada.
A potom som čakala.
Minúta. Druhá. Tretia.
V kuchyni začal tikať budík. Mačka vyskočila na práčku a pozerala na mňa s polovičným záujmom, ako to robí, keď tuší, že sa stalo niečo ľudsky trápne.
Otvorila som okno správ.
Zablokovaná.
Zmizol. Profil nedostupný.
Odložila som mobil vedľa mixéra a odfúkla si ofinu z čela. Presne toľko som čakala.
Vzala som naberačku, zamiešala lekvár, čo práve začínal bublať pri okrajoch hrnca, a pridala ďalšiu hrsť cukru. Von oknom zapadalo slnko za paneláky a sfarbovalo košické strechy do oranžova.
Mačka na mňa stále uprene hľadela z práčky. Podišla som k nej, poškrabkala ju za uchom a ona si k tomu prstu pridala celé líce, akoby chcela povedať, že ten mladík z plavárne bol hlupák.
Na linke vedľa sporáka odstávala cestová zmes na buchty. Prikryla som ju utierkou a nechala vykysnúť.
Vypila som studený čaj, ktorý mi medzitým vychladol na parapete, a odniesla ho do kuchynského drezu. Na chodbe som si vyzula papuče o parkety a išla do spálne hľadať tú zaprášenú krabicu s vinylmi.
Vytiahla som Duchoňa. Prášok na obale som zotrela rukávom, položila platňu na tanier a spustila ihlu.
"Kto na ne dozreje, nech si počká," povedala som nahlas do prázdnej izby a mačka za mnou nesúhlasne buchla chvostom o zárubňu.
Ja mám dnes večer rande s pánom Duchoňom. A je to jediná spoločnosť, pri ktorej môžem byť v papučiach a nikdy ma nezablokuje.
