Marek stál v obývačke a sledoval, ako si jeho svokra Božena vyzúva topánky. Nie preto, že by sa bál špiny na koberci, ale preto, že presne vedel, prečo prišla. Sprevádzala ju Katarína, Ivanina mladšia sestra. Vošla potichu, ruky vopchala hlboko do vreciek bundy a pri dverách sa takmer prikrčila, akoby sa chcela stať neviditeľnou.
Božena si premerala chodbu pohľadom colníka na letisku. Marek si všimol, že jej zrak zastal na vypínačoch.
— Tak toto je teda ten slávny byt, — precedila pomedzi zuby a vošla do obývačky. — Kožená sedačka. Dizajnové svietidlo. Aha, aj jedálenský stôl z masívu. No teda. Ty si ale zarábaš, chlapče.
Marek si zložil okuliare a pretrel si koreň nosa. Ivana stála pri kuchynskej linke, miešala kávu a mlčala. Vzduch zhustol, až sa do neho dalo hrýzť. Z rádia na kuchynskej linke tíško hrala Melódia, ktorú Marek vypol.
— Čaj, mami? — spýtala sa Ivana, hoci vedela, že žiadny čaj dnes nepomôže.
— Neprišla som na čaj, — odpovedala Božena stroho a sadla si na kraj pohovky, presne tam, kde Marek v nedeľu čítaval Respekt. Položila si kabelku na kolená. — Prišla som sa spýtať, kedy môj zať začne opäť plniť svoje záväzky.
— Aké záväzky? — Marek sa oprel o rám dverí.
— Finančné. — Božena otvorila kabelku, akoby v nej mala pripravenú kalkulačku, ale vytiahla len papierovú vreckovku. — Tri roky mi moja dcéra posielala každý mesiac tristo eur. Tri roky, Marek. Odkedy si sa sem nasťahoval ty a tvoje… dlhy… neprišlo mi na účet ani euro.
Marek sa zhlboka nadýchol. Vonku fúkal severák, v izbe praskali radiátory. Ivana k nemu prešla a chytila ho za lakeť, ale on jemne ustúpil. Toto chcel vybaviť sám.
— Pani Božena, — začal pokojne, — toto nie sú dlhy. Toto je náš byt. A ten nábytok, ktorý sa vám nepáči, sme kúpili spolu s Ivanou.
— Spolu? — zopakovala svokra a tvár jej stvrdla ako vápno. — Syn môj nebohý, keby videl, na čo sa míňajú peniaze jeho dcéry… Každý mesiac mi volala: „Mami, pošlem ti výsluhové, kúp si lieky.“ A teraz? Nič. Tebe sa tu leskne parketová podlaha a ja na Sídlisku Vlčince rátam centy na chlieb. To je tvoja vďaka?
— Ivana vám posielala peniaze z výplaty za pultom v Lidli, — povedal Marek. Zarazilo ho, aký má suchý hlas. — Prácu nechala, lebo sme sa rozhodli, že bude v domácnosti, kým splatíme aspoň polovicu hypotéky. O hypotéke viete.
— Hypotéka! — zvolala Božena a udrela dlaňou po operadle. — Hypotéka na koženú sedačku a talianske obkladačky! A ja mám trpieť?
Katarína sa odlepila od steny.
— Mama, prosím ťa…
— Ty buď ticho! — odsekla jej matka. — Ty si ešte lenivšia ako tvoja sestra, aspoň ona sa vydala.
Marek vykročil ku knižnici. Vytiahol modrý šanón s gumičkou. Položil ho na stôl z masívu a otvoril. Vnútri boli výpisy z účtov, bločky, úverová zmluva od VÚB, faktúra z Ikey, ale aj požltnutá, na rohoch already ohmataná kúpno-predajná zmluva.
— Poďme sa porozprávať číslami, — povedal Marek a podstrčil svokre papier. — Toto je zmluva z kúpy bytu. Dvojizbový byt v Žiline, deväťdesiatdvatisíc eur. Ivana vložila osemtisíc. Všetko, čo našetrila za tie roky pri pokladni. Ja som vložil sedemdesiattritisíc. Sedemdesiattritisíc eur, pani Božena. Viete, odkiaľ som ich mal?
Božena naňho hľadela. Pery sa jej zovreli.
— Predal som dom v Terchovej. Dom, ktorý postavil môj starý otec. Drevenica, čo prežila druhú svetovú, komunistov aj mečiarizmus. Starý otec umieral a povedal: „Predaj, kúp si strechu nad hlavou.“ To je tá vaša „hypotéka“. — Marek otočil ďalší list. — Nábytok? Úver v Tatra banke. Platím ho ja. Dvestoštyridsať eur mesačne. Z mojej výplaty zo závodu KIA. Kde robím dvanásť hodín denne. Sedačka, čo sa vám nepáči, stála šesťsto. Je zo Sconta. A tie obkladačky, čo ste si všimli v predsieni? Desať rokov staré, kúpené v Hornbachu. Viete, koľko stál meter? Trinásť deväťdesiat.
V miestnosti bolo teraz naozaj ticho. Len radiátor praskol a Katarína si zahryzla do pery. Ivana si zložila okuliare a začala ich čistiť lemom blúzky — zlozvyk, ktorý mala, keď sa v nej všetko varilo.
— Ty mi tu budeš vykladať rozprávky? — Božena sa postavila, ale hlas jej preskočil o pol oktávy vyššie. — Čísla si môžeš vymyslieť! Ty si nejaký účtovník, však? Počítať vieš! A moja dcéra je teraz tvoja slúžka, ktorá nesmie matke poslať ani cent!
Marek priložil na stôl ďalší papier. Výpis z účtu, kde figurovali opakované prevody na číslo účtu Boženy.
— Toto je suma, ktorú sme vám s Ivanou spolu poslali za posledné dva roky, odkedy sme zobrali hypotéku. Tisícšesťsto eur. Pýtate sa, kde sú tie stovky? Tu. Posielame, koľko môžeme. Ale už si nemôžeme dovoliť tristo mesačne. Museli sme znížiť na sto, niekedy stopäťdesiat. Lebo platíme úroky. Lebo Ivanu bolel zub a musela na extrakciu. Lebo život v tomto byte nie je zadarmo.
Božena schmatla výpis, prebehla ho očami. Ruka sa jej mierne zachvela.
— To je almužna.
— To je všetko, čo môžeme dať, a pritom neprísť o strechu nad hlavou, — povedala Ivana nahlas, prvý raz odkedy Božena vošla. — Mama, ja ťa milujem. Ale Marek povedal pravdu. S tými tristo eurami som žila u teba, nemala som nájom, nemala som vlastnú domácnosť. Teraz ju mám. A je z veľkej časti jeho. Nehovorím o peniazoch, čo si mi dala ty, lebo ty si mi nikdy nedala ani cent na bývanie. Hovorím o jeho dome v Terchovej. O jeho dedovi.
— To je svätokrádež! Ten dom mal byť tvoj! — Božena takmer kričala. — Oženiť sa a hneď všetko prepísať na seba!
— Dom bol môj odjakživa, — zasiahol Marek a prvý raz zvýšil hlas. — Prepáčte, ale môj starý otec nebol blázon. Prepísal ho na mňa, keď som mal štrnásť. Nie na vás, nie na Ivanu, na mňa. Viete, čo mi povedal, keď umieral? „Daj pozor, aby si neskončil v podnájme a nepozeral sa, ako si iní kupujú tvoje.“ A ja na to dávam pozor. A dávam pozor aj na to, aby moja žena nemusela tŕpnuť, keď si kúpi nový hrnček.
V izbe to zaškrípalo. Katarína sa zrazu rozplakala. Nie hystericky, len potichu, so slzami, čo jej stekali po lícach na krk.
— Mama, — povedala a hlas sa jej triasol, — ja bývam v prenajatom byte na Predmestí. Tri roky. Vieš, koľko si mi dala za ten čas na nájomné? Nula eur. Ani balík cestovín si mi neposlala. Vždy si hovorila, že ty si sa musela o seba postarať, tak aj ja. A teraz prídeš sem a kričíš na Mareka za to, že prestal financovať tvoj účet, lebo si kúpil… lebo si kúpil posteľ, v ktorej spí so svojou manželkou. S mojou sestrou.
Božena otvorila ústa, ale žiaden zvuk z nich nevyšiel. Pozrela na Katarínu, potom na Ivanu, nakoniec na Mareka. Jej výraz sa menil od hnevu k niečomu, čo pripomínalo úžas. Ako keď človek zistí, že dvere, ktoré celý život považoval za zamknuté, boli v skutočnosti len privreté.
— Ty… ty si mi nikdy nepovedala, — zašepkala smerom ku Kataríne.
— Lebo si nepočúvala. — Katarína si utrela nos rukávom. — Vždy si počúvala len seba. A svoj smútok za otcom. A svoju pravdu.
Marek zovrel šanón a podal ho Božene.
— Tu je všetko. Vezmite si kópie. Nech sa môžete kedykoľvek presvedčiť, že vás neokrádame. Že len žijeme. A tých sto eur mesačne vám budeme posielať ďalej. Kým budeme vládať. Ale už nikdy, ani slovom, nám nevyčítajte túto sedačku. Pretože na túto sedačku si nikto z vašej strany nezarobil. Ani euro.
Božena schmatla kabelku. Vykročila k dverám tak rýchlo, že sa jej podošva zošmykla na koberčeku pri prahu — zapotácala sa, chytila sa zárubne a bez slova si narovnala sukňu. Vyrazila na chodbu, rozrazila dvere a zmizla na schodisku. Katarína sa pozrela na Mareka a na Ivanu. V očiach mala úľavu zmiešanú so strachom.
— Ja… ja idem za ňou. Prepáčte mi. — A vybehla von.
Dvere buchli. Marek a Ivana zostali sami. Na stole zostal rozložený šanón, bločky, spomienky na starého otca.
— Je po všetkom, — Ivana si sadla na tú osudnú sedačku a zaborila tvár do dlaní.
— Nie, — Marek si k nej prisadol, — teraz sa to len začína. Ale už bez výčitiek. Dúfam.
Katarína dobehla matku na zastávke MHD pred Billou. Božena stála, opretá o smetný kôš, a hľadela na tabuľu s odchodmi. Tvár mala sivú ako novembrový asfalt.
— Mama… — Katarína sa zadýchala.
— Daj mi pokoj.
— Nie. — Katarína ju chytila za rameno. — Dnes pôjdem s tebou. Kúpime si večeru. Navarím ti čaj. A porozprávame sa. O tebe. O mne. O otcovi. Už tri roky sa tváriš, že som len tieň, čo chodí okolo.
Božena dlho mlčala. Potom, bez jediného slova, prikývla.
Večer toho dňa Marek vytiahol z mrazničky fľašu borovičky, ktorú dostali na svadbe od Kataríny. Nalial dva panáky. Jeden podal Ivane, druhý si nechal.
— Stálo to za to? — spýtala sa ho Ivana.
— Neviem. — Marek si odpil. — Ale bol by som hnusák, keby som jej to nepovedal. Starý otec by mi to nikdy neodpustil.
— Starý otec. — Ivana sa slabo usmiala. — Ten by ju asi vyhnal hneď od dverí. Asi by jej ešte aj povedal, že má deravé pančuchy.
— A ešte by dodal, že sedačka je z bratislavskej predajne a že v Terchovej by sa za ňu hanbili. — Marek sa zasmial, ale smiech bol krátky. — Jeho drevenica mala slamenú strechu, ale on bol hrdý ako kráľ. Mal na to právo. Tak, ako mám na to právo teraz ja.
O tri týždne neskôr Katarína poslala SMS. Krátku, vecnú: „Mama chce prísť. Sama. Môže?“
Ivana s Markom sa na seba pozreli cez kuchynský pult. Ivana držala v ruke špongiu na riad, Marek zemiak v druhej ruke. Vonku pršalo, kvapky stekali po skle a pod oknom sa na parapete zrážala para. Bola streda.
— Nech príde v sobotu, — odpísala Ivana.
V sobotu o piatej niekto zaklopal. Prudko, ale len raz. Marek otvoril. Božena stála na rohožke s tortou v rukách. Obyčajnou marhuľovou tortou z Billy, s cenovkou stále nalepenou na boku. Pôsobila bezbranne. Ako keď navonok silný strom ukáže korene.
— Priniesla som zákusok, — povedala a usmiala sa, prvýkrát za celé tie roky. Bol to vratký, nesmelý úsmev, ktorý sa viac podobal na otázku.
— Poďte ďalej, — povedal Marek. — Kávu, alebo čaj?
— Kávu, — odvetila Božena a vošla. Prezula si papuče, ktoré jej Ivana podala, a v obývačke si sadla na kraj pohovky. Tá istá pohovka. Ale tentoraz si ju obzerala bez jedu. Iba tak, ako sa človek vracia na miesto, kde prehral bitku, a zistí, že ju vlastne nechcel vyhrať.
Ivana postavila na stôl kávu. Torta zostala nerozbalená. Božena sa pozrela na policu, kde stál zarámovaný Marekov starý otec — čiernobiely, vo vojenskej uniforme z čias, keď ešte vládlo Rakúsko-Uhorsko.
— To je on? — spýtala sa.
— Áno. — Marek si sadol oproti nej. — Volal sa Juraj. Narodil sa ešte za cisára pána. Zažil všetko.
— O peniazoch som sa chcela porozprávať, — Božena si preložila ruky v lone. — O Ivaniných peniazoch. O Kataríne. O tom, čo som narobila.
Ivana postavila šálku na tanierik o čosi hlasnejšie, než chcela. Pozrela na Mareka, on na ňu, a ani jeden nič nedodal.
— Pani Božena, — Marek jej podal šálku s kávou a jeho tón bol mäkší než predtým, — všetky výpisy sú stále v šanóne. Môžeme si ich prejsť ešte raz, kľudne. A potom by sme mohli ísť spolu pozrieť Katarínin nový podnájom. Má byt na Hájiku. Trochu vlhký, ale má balkón. Myslím, že práve teraz jej môžete pomôcť viac ako kedykoľvek predtým.
Božena prikývla. Neurobila scénu. Len pomaly upíjala kávu a hľadela na fotografiu starého otca Juraja, ktorý sa z rámu usmieval tak, ako sa vedia usmievať iba tí, čo už dávno vedia, ako všetko dopadne.
Vonku sa zotmelo, dážď na okne stále bubnoval. V izbe svietila iba stojaca lampa z Hornbachu, tá za trinásť deväťdesiat. Božena odkrojila nôž cez marhuľovú tortu, položila prvý kúsok na tanierik a podala ho Ivane — bez slova, len tak, ako sa podáva niečo, čo malo byť dané už dávno.
