Lucia práve sypala do vývaru zelerovú vňať, keď niekto prudko zazvonil – ten zvuk sa rozľahol chodbou ako úder do zvončeka starých pendloviek. Cez zúžené sklíčko dverového priezoru uvidela tvár, ktorú tam nečakala. Zuzana. Staršia sestra, čo pred dvoma rokmi vyhodila jej veci na studenú dlažbu a za ňou tresla dverami panelákového bytu na Triede SNP. Vtedy Lucia odchádzala s piatym mesiacom tehotenstva, v teniskách, do decembrového mrholenia. Teraz stála Zuzana na rohožke, na sebe drahý kabát, ktorý pamätal ešte z čias, keď sa sestre darilo, a v ruke igelitku s vinetou supermarketu, odkiaľ Lucia sama kupovala najlacnejšie plienky.
Lucia otvorila, ale len natoľko, aby sa ramenom oprela o zárubňu a zablokovala priechod. V byte za ňou hralo stlmené rádio a na linke syčala para z polievky.
„Spomínaš si, ako si ma vyhnala na ulicu?“ spýtala sa namiesto pozdravu. „Vtedy som bola len príťaž. Teraz si si zrazu spomenula na vnuka?“
Zuzana nabrala dych, hlas sa jej chvel ako ten, kto vie, že pravdu nemá na svojej strane. „Lucia, počúvaj ma… Potrebujem s tebou hovoriť. O chlapcovi… O peniazoch, čo treba na jeho liečbu. Veď som jeho teta!“
„Aká liečba, Zuzana? Emka je zdravá, netáraj.“ Lucia si preložila ruky na hrudi, aby nebolo vidno, ako sa jej trasú. „Teta. Krstná. Babka. Dva roky si mu neposlala ani pohľadnicu. Ani jedno euro. Vianoce, narodeniny – nič. A teraz prídeš s igelitkou a chceš hovoriť o peniazoch? Odkiaľ sa berie to tvoje právo?“
„Zmeň sa, Lucia! Však aj ľudia sa menia. Robila som chyby, ale Emka je moja krv…“
„Krv?“ zopakovala Lucia. „Spomeň si, čo si vrieskala na schodišti. Že som pobehlica, že decko je hanba. Povedala si mi, že sa ho mám zbaviť, kým nie je neskoro. Že som si Martina pripútala naschvál. A pritom si vedela, že Martin sám odišiel k inej. Položila si mi na stôl ultrazvuk a povedala – ,Aspoň teraz má dôvod ťa nechať.‘ A ty si mu ešte pomáhala.“
Zuzana znervóznela, prešľapovala z nohy na nohu. V podchode za ňou štekal susedov jazvečík Dunčo, ktorý cítil cudzieho človeka. Lucia videla, ako sa sestrine pery stláčajú do tenkej linky, presne ako vtedy, keď jej oznámila, že ide na potrat – a Zuzana na to odvetila len: „Rozhodni sa, ale do mojej izby už nevstúpiš.“
„Motáš staré veci. Vtedy som bola rozhodená… A Martin sa chce vidieť s dcérou!“
„S ktorou dcérou? V rodnom liste v kolónke ‚otec‘ je pomlčka. Emka sa volá po mne – Karasová, nie po Martinovi. A on sám podpísal, že sa vzdáva otcovských práv, len aby sa nemusel súdiť a čakať. Ani raz,“ zdôraznila, „ani raz sa odvtedy neozval. Nevedel, či som porodila chlapca alebo dievča, či žijem. Jediné, čo mu išlo, bolo rýchlo sa rozviesť a nasťahovať k tej druhej. Dve cudzie decká plienkuje, kým jeho vlastná dcéra ani nevie, že existuje. A ty, Zuzana, si ho v tom podporovala. Keby si aspoň mne zavolala…“
„Veď som išla cez celé mesto! Z Prešova, ranným autobusom za sedem eur! A ty ma ani dnu nepustíš? To je slušnosť?!“
Lucia sa zasmiala, ale v hlase nemala kvapku veselosti. „Slušnosť je, keď sa tehotná dievka nevyhadzuje v decembri na mráz. Keď sa jej povie, že má kam ísť. Ja som vtedy prespala tri noci na železničnej stanici v Košiciach, lebo rodina, čo som si ju mala uctievať, ma odpísala. A teraz si prišla pre slušnosť? Tak dobre. Poviem ti slušne: choď preč. Nemáš tu čo hľadať.“
Zuzana zbledla a urobila polkrok vpred, akoby sa chcela pretlačiť. Ruku vystrela k držadlu dverí. „Nedovolím ti to! Som jej teta! Ja mám právo! A ak bude treba, podám žalobu!“
Lucia ju chytila za zápästie, pevne, nie bolestivo, ale jasne dala najavo, že cez prah neprejde. „Tak podaj. Len maj na pamäti, že bez určenia otcovstva nemáš žiadne právo. Martin sa môže súdiť, ale vieš, že do toho nepôjde, lebo by musel platiť výživné spätne za dva roky. A ty, Zuzana, nie si vôbec nič.“ Pustila jej ruku. „Nemám ti čo dať. Peniaze na tvoju – akúkoľvek – vec som minula na plienky, na Sunar, na nájom. A v srdci tiež nemám ani kúsok miesta pre teba. Nie po tom, čo si urobila. Emka má jednu mamu a žiadnu tetu. To je všetko. Zbohom.“
Zuzana stála ako socha, oči plné zúfalstva i zlosti. Otvorila ústa, akoby chcela ešte niečo namietať, ale Lucia ju nenechala. Bez slova zatvárala dvere. Medzi zárubňou a krídlom sa na sekundu stretli ich oči – sestrine prosili, Luciine boli z kameňa. Dvere zaklapli na tretí cvak zámku. Z druhej strany ešte chvíľu zaznievali tlmené výkriky, potom kroky po schodoch a napokon dupot zdola takmer zanikol.
Lucia stála v chodbičke, chrbát opretý o dvere, a počúvala vlastné srdce. Z izby sa ozval detský plač – Emka sa prebudila. Utrela si dlane do kuchynskej utierky a hneď vošla do izby. Dievčatko sedelo v postieľke s plyšovým psíkom, ktorého jej kúpila na Vianoce za odložené centy z pokladne. Zodvihla ho, pritúlila si ju na plece a začala hmkať uspávanku.
Na linke vychladla polievka. Za oknom hučala električka číslo 6, smerujúca na Sídlisko Ťahanovce. Lucie sa to netýkalo – sedela na kraji postele, kolísala Emku a dívala sa, ako si dievčatko pritíska plyšového psíka k lícu.
