Keď Milan oznámil, že odchádza k mladšej žene, položil na stôl kľúče od bytu a povedal:
— Marta, nehraj divadlo. Obaja vieme, že medzi nami už dávno nič nie je.
Marta mala päťdesiatosem rokov. Práve vytiahla z rúry jablkový koláč, ktorý piekla na ich tridsiate piate výročie svadby.
Na stole boli dve sviečky, fľaša vína a obálka s poukazom na pobyt v Tatrách.
Milan prišiel s kufrom.
— Kto je to? spýtala sa.
— Zuzana z účtovníctva.
Marta ju poznala. Mala tridsaťštyri rokov a na firemnom večierku jej raz povedala:
— Vy máte šťastie, pani Marta. Váš muž o vás stále tak pekne rozpráva.
Milan odišiel ešte v ten večer.
Prvé týždne Marta takmer nevychádzala z bytu. Hanbila sa pred susedmi, pred sestrou aj pred dospelým synom, ktorý žil v Bratislave.
Stále premýšľala, čo urobila zle.
Varila mu. Starala sa o jeho chorú matku. Keď si zakladal stavebnú firmu, predala šperky po starej mame a dala mu peniaze.
Byt bol však napísaný na Milanovu firmu.
O dva mesiace jej prišiel list od právnika. Mala sa vysťahovať.
— Veď som tu prežila polovicu života! kričala do telefónu.
Milan odpovedal pokojne:
— Marta, nekomplikuj to. Syn má voľnú izbu.
Ale Marta nechcela odísť do Bratislavy a stať sa ženou, ktorá čaká, kedy jej nevesta dovolí použiť kuchyňu.
Zbalila si oblečenie, fotografie a starý akordeón po otcovi.
Presťahovala sa do malej izby v Banskej Bystrici, ktorú jej prenajala bývalá spolužiačka.
Jedného večera počula z prízemia hudbu. V kultúrnom centre skúšala skupina seniorov ľudové piesne.
Vedúca súboru, pani Kováčová, si všimla Martu vo dverách.
— Viete spievať?
— Kedysi som spievala.
— Kedysi nie je odpoveď.
Marta prišla na skúšku.
Hlas sa jej najprv triasol. Po troch piesňach však prestala myslieť na Milana. Po prvý raz po dlhých mesiacoch cítila, že jej telo patrí jej.
Začala hrať aj na akordeóne.
Súbor vystupoval na jarmokoch, v domovoch dôchodcov a na obecných slávnostiach. Marta si privyrábala vedením speváckeho krúžku pre deti.
O rok neskôr ju oslovil riaditeľ miestnej základnej umeleckej školy.
— Hľadáme niekoho, kto by viedol folklórny odbor. Nemáte pedagogické vzdelanie, ale máte dar. Skúsite to?
Marta sa zasmiala.
— V mojom veku?
— Práve vo vašom veku.
Milan sa ozval až po dvoch rokoch.
Čakal ju pred školou. Vyzeral staršie. Zuzana ho opustila a firma sa dostala do dlhov.
— Urobil som chybu — povedal. — Môžeme sa porozprávať?
Marta sa naňho pozrela a prekvapilo ju, že necíti hnev. Ani túžbu po pomste.
Len pokoj.
— Môžeme — odpovedala. — Ale nič sa nevráti späť.
— Nemiluješ ma už?
Marta sa na chvíľu zamyslela.
— Možno som ťa prestala milovať v deň, keď som pochopila, že som celý život prosila o miesto pri vlastnom stole.
Milan sklonil hlavu.
— Je tam niekto iný?
Marta sa usmiala.
— Áno. Ja.
V ten večer mala vystúpenie na námestí. Stála v kroji medzi ženami, ktoré sa stali jej priateľkami, a hrala pieseň, ktorú ju naučil otec.
V prvom rade sedel jej syn s manželkou a vnučkou.
Keď dohrali, celé námestie tlieskalo.
Marta si vtedy uvedomila, že ju Milan nezničil.
Len ju prinútil opustiť cestu, na ktorej sa dávno stratila.
Nie všetko, čo sa končí, je tragédia.
Niekedy sa zatvoria dvere, za ktorými sme príliš dlho stáli na kolenách, aby sme konečne našli tie, cez ktoré môžeme prejsť so vztýčenou hlavou.
