– Alžbeta, musíme nájsť cestu von. Ak sa môj syn nestane mojím darcom, zomriem. Potrebujem pokrvného príbuzného, je to moja posledná šanca,” plakal Milan na prahu bytu svojej bývalej manželky.
– Syn? Nehovorila si, že mám syna? Vyhodila si ma na ulicu aj s dieťaťom. Nemáš ani potuchy, čím som si musel prejsť, aby som ho postavil na nohy. A teraz si pribehol? – Alžbeta sa nemohla upokojiť.
– Mama ma prinútila. Odpusť tomu hlupákovi!
Po tomto rozhovore si Alžbeta začala spomínať, ako sa to všetko začalo. Pred dvadsiatimi rokmi sa cítila ako najšťastnejšia žena na svete. Bola vydatá za úžasného muža a pod srdcom mala dlho očakávaného syna. Jej svokra ju nemala rada, ale žena si bola istá, že po narodení vnuka jej srdce rozmrzne.
V živote sa však všetko udialo inak. Len čo Alžbetu prepustili z pôrodnice aj so synom, svokra si vzala Milana bokom a pošepkala mu:
– Toto nie je tvoje dieťa! Pošli ju preč! Prisahám ti, že ona je jeho otcom.
– Čo to hovoríš, mami, veď z dieťaťa sa to nedá vyčítať,” namietol.
– Si slepý, synku. Celý život budeš kŕmiť cudzie dieťa a tvoja guľená žena ti bude dávať rohy. Potom už bude neskoro, hovorím ti. Povedz ľuďom pravdu a rozlúč sa s ňou.
– Kam pôjdu?
– Kto jej porodil syna, nech ide k nemu. O výživné sa nestaraj, pôjdem do účtovníctva a zariadim, aby ti oficiálne znížili plat na minimálnu mzdu. Dostane tri haliere! A my dvaja budeme žiť spolu. To bolo také dobré!
Alžbeta si na ten deň spomína do detailov. Vyčerpaná s dieťaťom v náručí vyšla von a plakala. Jednoducho nemala kam ísť a nechcela sa ospravedlňovať za svoju nevinnosť. Svokra, ak má niečo v hlave, nedá sa zmeniť. Milan zradil svoju rodinu.
Vrátiť sa k rodičom neprichádzalo do úvahy. Žili na vidieku, takýto incident by bol hanbou pre celú rodinu. Nikomu nedokážeš, že ju manžel vyhodil z domu bezdôvodne. Keby nebolo dievčat zo študentského domova, išla by do sveta. Pomohli jej, vyriešili všetky problémy s vedením a starali sa o jej malého syna.
Čoskoro sa Alžbete podarilo získať prácu v obchode ako predavačka. Darilo sa jej tak dobre, že o niekoľko rokov si obchod prenajala a viedla ho sama, a potom ho odkúpila. Áno, prežívala ťažké obdobie, ale veľmi chcela, aby jej dieťa malo dôstojný život.
Čoskoro si Alžbeta našetrila na vlastný byt. Postupne rozširovala svoj obchod a neskladala ruky. Jej syn nepovedal o otcovi nič zlé, len povedal, že sa povahovo nezhodli. Celé tie roky sa Milan neobjavil ani na obzore, a tak si chlapec zvykol žiť bez otca. Ukončil školu a nastúpil na prestížnu univerzitu. A potom sa objavil na prahu – jeho otec, ktorý ho žiada, aby ho zachránil pred smrťou.
Keď Alžbeta synovi o všetkom povedala, povedal:
– Mami, on naozaj urobil zlú vec. Vedel som o tom, keď som bol malý, povedali mi to tvoji kamaráti. Ale ty nie si ako on, nikdy nenecháš ľudí v problémoch. Je to ľudská bytosť a ty ho nenecháš zomrieť. Je to tak? Poďme do nemocnice, to musíme urobiť.
Po operácii sa Milan hneď cítil lepšie. Ukázalo sa, že jeho syn je preňho ideálny darca, takže sa rýchlo zotavil. A najdôležitejšie je, že Juraj je kópiou svojho otca. Jediné, čo prevzal od svojej matky, bol láskavý a nesebecký pohľad.
